Svet bez hraníc

bez názvu

2011-09-16T08:14:00.003+02:00

Trilión rokov kráčal týmto svetom sám. Zabudol na všetky pekné veci, videl iba tie zlé. Zabudol nato, aké je to milovať, aké je to byť milovaný. Zabudol nato, aký je to pocit, držať niekoho v náručí, nemyslieť na nič a žiť len pre túto chvíľu. Zabudol nato, čo znamená jeho obľúbená fráza "carpe diem". Zabudol žiť.

Trilión rokov v hlave len tá jediná myšlienka. Myšlienka nato, ako to všetko ukončiť. Mal pár kamarátov, ale aj s nimi sa cítil sám. Vraveli mu, nech nemyslí na kokotiny, vraveli mu, že ho majú radi, že sa s ním cítia dobre. Vraveli mu, nech sa nebojí, že všetko bude v poriadku. Ale on im neveril. Neveril tomu, že ho môže mať niekto rád, nechápal ako sa s ním môže niekto cítiť dobre. Každý deň, každý skurvený deň v tomto preňho bezvýznamnom svete znamenal len jedno. Nájsť to odhodlanie ukončiť svoje trápenie a posunúť sa ďalej. Nevedel čo ho čaká na druhej strane, ale nebál sa toho.

Trilión rokov sa snažil tú myšlienku vypudiť z hlavy. Snažil sa zabávať, užívať si. Ale nedarilo sa mu to. cítil len prázdnotu, nič ho nenapĺňalo, z ničoho sa nevedel tešiť. A tak začal piť, potom prešiel na drogy. Časom prišiel nato, že to nie je tá správna cesta ako uniknúť realite. Tak vyhľadal odbornú pomoc. Ale to je to posledné, čo takému človeku ako je ON pomôže.

Trilión rokov trvalo, kým sa odhodlal doraziť tie posledné schody svojho života. Stál tam, s roztiahnutými rukami, pred ním sa rozprestrieralo mŕtve mesto, mŕtvy svet. Videl do okien mŕtvych ľudí, ako si užívajú ničotu. Usmieval sa. Usmieval sa, lebo to konečne dokázal.

Zrazu začul vzlyky, obzrel sa doprava a uvidel dievča. Dievča, ktoré bolo rozhodnuté urobiť presne to čo on. Začal cítiť niečo, čo za celý svoj život necitil. Bol to pocit preňho nový, doteraz nepoznaný.

"Prečo plačes?", zakričal na ňu.
"Od radosti nato, čo ma čaká tam dole", odpovedala mu.

Pozeral sa na ňu. Nemohol od nej odtrhnúť zrak. Obaja sa pomaly vzdialili od okraja strechy a začali sa k sebe približovať. Zahľadel sa jej do očí a zrazu mal pocit, že ju pozná strašne dlho. Mal pocit, že ich duše sa na tejto chvíli dohodli dávno pred tým, ako tu bolo to mrtvé mesto a tento bezvýznamný svet.Objali sa a začali plakať.

Stáli tam v objatí, na streche najvyššej budovy v meste, pod holým nebom, oslobodení od všetkých myšlienok, odovzdaný jeden druhému, dýchajúc len pre túto chvíľu.

Zrazu sa zobudil. Zas ten istý sen, zas ten istý strach. Strach z toho, že všetko je len jeden velký sen, jeden velký hlúpy žart, ktorý si naňho prichystal niekto, kto je oveľa viac, ako všetci ostatný. Vstal z postele, podišiel k oknu, zapálil si cigaretu a sledoval ako vonku prší krv. Nedofajčenú cigaretu zahasil v popolníku a so strachom v očiach sa otočil k posteli. Zrazu strach odišiel. Ostalo len to dobré. Ľahol si k nej, pobozkal ju na líce, potom na krk, pritúlil sa k nej. Prebudila sa, otočila sa k nemu, dala mu bozk na ústa, usmiala sa a v objatí spolu zaspali pri zvukoch bubnujúcej krvi na strechu domu.

Prvá kapitola

2011-05-08T12:01:00.001+02:00

Jedného krásneho dňa vyšiel zo svojho obľúbeného verejného hajzlu a nemohol si nevšimnúť dvoch ľudí skláňajúcich sa nad nejakou pani ležiacou v mláke krvi. Prišiel bližšie a keď uvidel, že tí dvaja ľudia, holohlavý muž a blondína žerú vnútornosti onej pani, strašne ho to vzrušilo. Hneď dostal erekciu. Zrazu ho zaregistrovali. Ženská sa otočila prvá a vydala zvuk typu chráááá. Vtedy sa otočil aj ten muž a on si uvedomil, že nazvať ich ľuďmi bola chujovina. Tí dvaja mali od ľudí dosť ďaleko. Znetvorené tváre, ústa celé od krvy a tak blbý pohľad, aký človek proste mať nemôže. Znova ta "ženská" urobila chráááá ale teraz sa k nej pridal aj muž, takže to bolo CHRÁÁÁÁÁ a rozbehli sa k nemu. Začal utekať dole ulicou, keď si zrazu všimol na zemi oceľovú trubku. Nojo, náhoda jak sviňa, ale nad tým sa teraz nezamýšľal. Zohol sa, vzal trubku do ruky a začal tie kurvy mlátiť. Prvý to schytal chlapík. Všetkou silou ho zasiahol do hlavy. Keď padol na zem, z rany mu vytekala kašovitá červeno-sivá hmôta. Kým sa sral s chlapom, ta podlá ženská sa dostala za neho. Rýchla otočka, silná rana do spánkov a už očumovala chodník zblízka. Bolo mu dosť čudné kde sa v ňom berie ta sila a reflexi, ale teraz nebol čas nad tým rozmýšlať. Niečo sa deje. Niečo veľmi čudné, a on musí zistiť o čo ide. Vyrazil domov.

Cesta domov sa zaobišla bez výraznejších konfliktov. Po príchode domov hneď sadol za net. Internet nefungoval, preto zapol televíziu. Prepol na TA3 a čumel. Zase kecali o politike, keď v tom zrazu prerušili vysielanie a na obrazovke naskočilo "out of signal" a on vedel, že takto na nič rozumného nepríde. Taktiež vedel, že s oceľovou trubkou to už ďalej nepôjde a že si musí zohnať niečo lepšie. Myslel na katanu, s tou sa seká najlepšie, ale kde kurva zoženie katanu?!? Tak sa musel uspokojiť s otcovým krovinorezom. Otcovým... otec, mama... "Kde kurva sú moji rodičia?" pomyslel si. Už by mali byť takýto čas dávno doma. Zakričal na celý dom ocíííí, ale nič. Ani mamíííí nefungovalo. Znervóznilo ho to, tak bežal rýchlo do garáže po ten krovinorez. Toto čo tam uvidel ho nenormálne vzrušilo. Zase dostal erekciu. Jeho foter rval svoj škaredý penis posiaty pľuzgiermi do matkinej smradľavej vagíny, z ktorej vytekal hnusný sliz. Matka bola opretá o kapotu auta a chrčala jak porazené prasa. Obaja boli nahý a po celom tele mali veľké mokvajúce vredy, ktoré praskali a vytekal z nich sliz podobný tomu čo vytekal matke (aj keď to už dávno nebola jeho matka) z kundy. „Vy šukajúce sračky“, zakričal na nich, „ste mŕtvoly!“ Obaja sa naňho pozreli. Zas ten neprítomný pohľad. Otec sa k nemu rozbehol, ruky natiahnuté vpred, ústa otvorené. Určite si chcel naňom pochutnať. Keď už bol skoro pri ňom, uhol sa a zasiahol otca celou silou do temena hlavy. Bolo úžasné znovu počúvať to praskanie lebky. Kým sa matka spamätala z toho, že necíti otcov penis v kunde, jej obsah gebule už stekal dolu kapotou auta.

Pokračovanie nabudúce...

bez názvu II.

2010-10-14T20:35:00.002+02:00

Kráčam sám tmavou ulicou. Oproti idúca sanitka ma oslepuje, tmavomodré svetlo majákov zahaľuje okolie. Niekto zase umiera, potešil som sa. Vchádzam do vchodu, v smradľavom výťahu stláčam 8 a čakám. Čakám a rozmýšľam či idem po prvý krát v tomto smutnom živote konečne vykonať správnu vec. Otváram byt, kráčam k balkónu a myslím že áno, idem vykonať správnu vec. Myslím ze toto je konečne prvá správna vec za celý môj skurvený život. Skočil som. Letím, usmievam sa, vietor sa mi hraje s vlasmi, oči mi slzia. Zrazu tupý náraz. Z mojej hlavy ostaly len sračky na chodníku, telo natom nie je o nič lepšie.

Zobúdzam sa v nemocnici. Nikde nikoho, žiadna sestrička, žiadny pacienti, žiaden doktor. Výchadzam na prázdnu ulicu, kričím ale jedinou odpoveďou mi je moja ozvena. Prichádzam nato, že svet umrel. Konečne. Prišlo to nečakane. Ľudia si žili svoje prázdne životy, tešili sa z každej hovadiny. Z lásky, z peňazí, z moci, zo života. Áno, život je to co konečne skončilo!! Všetci sú mŕtvy. A on je konečne šťastný. On, ktorého jediné slovo stačilo nato, aby poslal celú populáciu tejto mŕtvej planéty do záhuby.

Som sám. A zvykám si nato. Ale zrazu som pri svojích pravidelných nočných prechádzkach svetom niekoho stretol. Je pekná, milá. Dozvedel som sa, že je tiež sama. Tak som sa jej opýtal, či sa o svoju samotu nechce so mnou podeliť. Súhlasila. Na oplátku som jej dal trocha z mojej samoty, to len tak, aby sa nepovedalo.

Kráčame spolu mestom a zrazu sú všade okolo nás ľudia. Svieti slnko, v parkoch sa hrajú deti, mamičky ich s úsmevom na tvári pozorujú, oteckovia chlastajú v krčmách pivo a mládež sa zabáva po svojom. Všetko je v poriadku, myslíme si a bojíme sa. Zrazu z kanálov vyliezli oni. Boli nahý a na prvý pohľad vyzerali ako ľudia. Ale neboli to ľudia. Ani zďaleka. Telo mali pokryté šupinami, oči zakalené a cerili zuby na pohľad ostré ako žiletky. Začali behať po meste a trhaťt na kusy každého kto sa im dostal do cesty. O hodinu boli hotový. Všade sa váľali kusy ľudských tiel. Zem bola červená ako keby krvavý dážď padal celý deň a celú noc.

Vyzliekli sme sa, ľahli sme si na zem a začali sme spolu súložiť. Bolo nám všetko jedno, vôbec nám nevadili tie mŕtvoly naokolo. Vobec nám nevadilo, že naše nahé telá sú pokryté krvou cudzích ľudí. Vašnivo sme sa oddávali rozkoši a naše telá splynuli do jedného. Potom sme si len ľahli na chrbát, chytili sa za ruky a pozorovali krvavo červené nebo. Vo vzduchu bolo cítiť búrku. O chvílu začala pršat krv. Bola sladká...

Svet bez hraníc 2

2010-06-10T20:16:00.001+02:00

Zobúdzam sa na strašný zápach. Okamžite zvraciam, oči ešte poriadne nemám rozlepené. Keď ich otvorím, čaká ma prekvapenie.

Zobúdzam sa vedľa mŕtvoly nahej ženy, ktorej ruky sú ohlodané až na kosť. To tak smrdí ona, pretože podľa toho ako vyzerá, tu musí hniť veľmi dlho. Ach bože, ako dlho som vlastne spal? Skoro na nič si nepamätám, len také útržky. Ako nahý kráčam po ulici so zbraňou v ruke, divné hlasy v mojej hlave, pohľady ľudí plné hrôzy a zdesenia a potom výstrel.

Izba v ktorej som sa zobudil je skromne zariadená. Postel, nočný stolík, a dvoje dvere. Jedne vedú na chodbu a druhé do kúpeľne. Nepýtaj sa ma odkiaľ to viem, sám to netuším. Na nočnom stolíku ležia cigarety. Hneď si jednu zapálim a snažím sa uvažovať racionálne. Ale nedá sa to, toto je fakt pravda. Ta mŕtvola je naozajstná. Pomaly cigaretu dofajčím a idem do sprchy. Ach bože, pohlaď do zrkadla nie je nič príjemne. Okolo úst zaschnutá krv, medzi zubami kúsky mäsa. Rýchlo si vypláchnem ústa, hodím si sprchu a idem zistiť o čo tu ide.

Otváram dvere, ktoré vedú na chodbu ktorá končí schodmi. Schody do pekla, pomyslel som si. Na stenách visia tri veľké obrazy. Nie sú to pekné obrazy. Sú na nich vyobrazený samovrahovia. Nahý obézny obesenec, žena, ktorá na streche vysokej budovy a rozmýšľa nad ukončením svojho trápenia a mladé dievča vo vani plnej červenej vody ktoré má porezanú celú ľavú ruku a v pravej drží žiletku. Obrazy sú veľké a pôsobia veľmi realisticky. Steny sú mazľavé, vlhké a červené. Nemám odvahu zisťovať prečo. Kráčam dolu starými drevenými schodmi. Na konci ma čakajú ďalšie dvere. Otváram ich a som na ulici.

Vonku je šero, ale všetko má mierny červený nádych. Vonku totiž mrholí krv. Je to nádherné. Blízko vidím budovu s jednoduchým nápisom BAR. Idem tam, možno zistím viac. Keď som vošiel dnu, zamieril som k baru, objednal si pivo a spýtal sa, kde to som.

Ja: „Kde to som?“
Barman: „Vítaj v Mŕtvom Meste synak. Tu si konečne medzi svojimi.“

A mne vtedy všetko došlo. Ako som sa celý život trápil, prežíval z dňa na deň a čakal že sa niečo zlepší, snažil sa, aby sa to zlepšilo, ale bolo to márne. Až som sa nakoniec rozhodol spáchať samovraždu. Vybral som sa nahý so zbraňou do mesta a kým ma stihol niekto zastaviť vystrelil som si svoj chorý mozog z hlavy.

A teraz som konečne tu, vo svete v ktorom sa cítim šťastný, vo svete ktorý nemá žiadne hranice a je v ňom možné všetko.

Vo svojom svete bez hraníc...

0.

2009-06-17T20:37:00.001+02:00

Zrazu som za pootvorenými garážovými dverami uvidel bosé nohy. Vzal som svoju obľúbenú oceľovú trubku do ruky, vošiel do domu a vyšiel hlavným vchodom. No neuveríte kto sa nám šúľal pred garážou. Bola to moja spolužiačka Barborka. Ach, Barborka... Najkrajšia holka z našej triedy. Nádherná tvár, perfektná postava, proste zázrak prírody. Vždy som rozmýšľal nad tým, aké by to bolo milovať sa s takýmto krásnym stvorením. A teraz sa prechádza pre mojím domom iba v nočnej košieľke! Čo ma ale potešilo najviac bol jej prázdny pohľad a ja som hneď vedel čo sa stane. Ešte že na sebe nemala tie vredy čo moji rodičia. Keď si ma už konečne všimla, vycerila zuby a rozbehla sa ku mne. Ale ja som bol pripravený. Použil som ten istý manéver čo na fotra a rozbil jej trubkou hlavu. Omdlela. Vzal som ju do domu, odniesol do spálne, vyzliekol a priviazal k posteli. Pozerať sa na ňu ako leží nahá priviazaná k posteli som dokázal asi len dve minúty. Potom som to už nevydržal, vyzliekol sa, sadol si k nej na posteľ a začal ju hladiť po celom jej studenom a bielom tele. Hladil som ju po prsiach, po stehnách a cítil sa perfektne. Bodaj by tieto chvíle pokračovali do nekonečna. Ale zrazu sa prebrala. Začala sa mykať a cvakať zubami. Položil som jej ruky na ramena, zatlačil ju na posteľ, obkročmo na ňu vyliezol a zapozeral som sa jej do oči. Vyzerali, ako keby v nich bola zhmotnená číra ničota. Pretrel som jej kundičku indulonou a pomaly do nej vošiel. Síce sebou hádzala dosť, ale zvládal som to. Najviac ma znervózňoval pohľad na jej špinavé zuby. Z úst jej páchlo po skazenom mäse a mne z toho bolo tak zle, že som sa jej vybľul do ksichtu. Keď som sa konečne do nej vystriekal, rýchlo som ho vytiahol a skočil z postele. Mykala sebou fakt nenormálne, oči mala podliate krvou a vydávala strašné zvuky. Ešte že som ju kvalitne priviazal, napadlo ma. Zrazu som dostal skvelý nápad. „Niečo pre teba mám láska“, povedal som jej a rozbehol sa do kôlne so záhradníckym náradím. Do spálne som sa vrátil s naštartovanou motorovou pílou. „Bolo to fakt pekné“, povedal som a pílu jej vrazil do brucha a pomaly ňou jazdil hore a dole, doprava a doľava, krv striekala snáď na všetky strany. Vnútornosti sa mi namotávali na reťaz, ale pre kvalitnú motorovku značky Still to nebola prekážka. Stačilo pridať plyn na maximum a po spálni začal lietať obsah Barborkinho tela. Prestal som až keď z nej ostali len končatiny a hlava, ktorá na mňa ešte vždy hádzala ten prázdny pohľad. Aspoň tými zubami už necvakala. Vzal som ju za vlasy a vyhodil von oknom. Cítil som ako mi po celom tele steká krv a kúsky mäsa. Penis som mal ztoporený, ale už som sa nezmohol na nič. Len som tak stál pri posteli a premýšľal nad tým, či jej nebolo škoda, holky mladej. Z myšlienok ma vytrhli nepravidelné kroky. Otočil som sa a vo dverách sa objavil môj otec. Vlasy mal polepené krvou, vredy ešte vždy praskali. Nedal som mu čas. Rozbehol som sa k nemu a pekne pomaly ho vertikálne rozrezal od rozkroku, cez celé telo až po hlavu. Cez krv čo na mňa striekala som skoro nič nevidel. Keď mu píla prešla lebkou, telo rozdelené na dve polovice padlo s hlasným čvachtnutím na zem. Dobrá vecička, pomyslel som si a hodil pohľad na pílu. Zrazu sa mi začala točiť hlava. Necítil som sa moc dobre, tak som pílu vypol, položil na zem a ľahol si do postele nasiaknutej krvou mojej platonickej lásky a nahý som tam zaspal.

láska, sex, smrť

2009-04-18T09:02:00.005+02:00

Je sobota. Deň ako iný, predsa niečím výnimočný. Dnes to s nim bude robiť prvý krát. Ona má 19, jemu je 24. Ona je panna. Strašne sa na to teší. Sú spolu vyše troch mesiacov. Vravel, že počká. To má na ňom najradšej. Vo všetkom je veľmi trpezlivý. Hovoril, že to bude jej najkrajší večer. vravel, že bude jemný, že ju bude celý čas držať v náruči. Ona sa na to strašne teší. Teší sa na to, že ju pomiluje tak skvelý chlapec, ako je on.

Konečne prišiel večer. Ležia uňho doma na posteli. Vášnivo sa bozkávajú. Jazyky sa im preplietajú ako dva nadržané hady. Cíti, že vlhne. Cíti, že mu v nohaviciach niečo rastie. Vyzlieka mu tričko. Hladí ho po tele. Bozkáva ju po krku. Rozopína jej blúzku. Rozopína jej podprsenku. Celá sa mu odovzdala. Verí mu. Veď ju predsa miluje. Začína ju bozkávať na prsiach. Cmúľa bradavky, olizuje ich, hrá sa s nimi. Je to neuveriteľné. V živote nezažila takéto vzrušenie. Ruka mu skĺzla do nohavičiek. Prstom jemne prechádza po klitorise a neprestáva sa hrať s jej prsiami. Ona je v siedmom nebi. Po chvíli ruku vytiahne. Rozopína nohavice, sťahuje nohavice, sťahuje nohavičky. Par letmých bozkov na stehna. Začne ju lízať, jazykom prechádza medzi pyskami, cmúľa ich, špičkou jazyka pohladí klitoris, jazykom zájde do dierky. "Ach", povie ona. "Hm", usmeje sa on. Zrazu sa vyšvihne hore a ona pocíti v krku jemné pichnutie. Všetko sa začína strácať. Jej prvý sex, nádherný večer, všetko je zrazu preč.

Prebudí sa, otvorí oči. Izbu osvetľujú sviečky. Ústa ma zapcháte handrou. Zisťuje, že je priviazaná k posteli. Ruky, nohy, každá k jednému rohu postele. Už dávno nie je vzrušená. Už dávno vyschla. Strašne sa bojí. Zrazu vojde do izby on. Je nahý a vraví: "miláčik, neboj sa. Všetko bude v poriadku. Bude to nádherný večer, ako som ti sľuboval." A ona sa fakt prestane báť. Myslí si, že to všetko je len žart. On si k nej ľahne. Zase ju začne bozkávať. Všimla si že má v ruke nejaký kovový, lesklý predmet. A zrazu ostrá bolesť. Reže jej do ruky. Jemne, pomaly, koža sa za skalpelom otvára a von vyteká červená tekutina. Začne ranu lízať. Vidí ako sa mu toporí penis. Prestane. A začína na druhej ruke. Pomalé ťahy, bolesť je neznesiteľná. Ona má slzy v očiach, kričí. On si jej krvou potrie dlane. Potom jej začne hladiť pošvu. Prstami mokrými od krvi začne vnikať dnu. Najprv jeden, potom dva. Bolí to. Nakoniec do nej vrazí svoj stoporený penis. Je hrubý. Nie penis, on. Vôbec to nie je také, ako sľuboval. Nie je jemný, nedrží ju v náručí. Priráža silno. Strašne ju to bolí. On to vie. To ho na tom vzrušuje najviac. Keď skončí, znova vezme do ruky skalpel. Dlhý, hlboký rez na bruchu. Do otvoru vopchá tam ruky. Cíti to príjemne teplo. Vytiahne črevá. Jemne si ich omotá okolo krku, ako keby to bol drahý hodvábny šál. Vyberá ostatné vnútornosti. Vyhadzuje ich do vzduchu, hrá sa s nimi, doslova nimi žongluje. Teší sa. Po chvíli je pripravený na druhé kolo. Pomaly do nej vojde. Súloží s ňou. Čvachtá to. On zažíva nirvánu. Ona je už dávno mŕtva.

Bizarný kus mäsa

2008-06-12T14:24:00.003+02:00

Vošla do miestnosti. Prvé čo upútalo jej pozornosť bola krv. Veľa krvi. Bola všade. Na strope, po stenách. Nechápe. Nevadí. V miestnosti boli telá. Boli tri. Chýbali im ruky a nohy. Oči mali vypichnuté, ústa mali zašité. Ani sa nedalo zistiť, či to sú ľudské telá. Boli ako kusi mäsa.

Volala sa Kate. Mala krásne plavé vlasy, krásnu postavu a v ruke držala brokovnicu typu SPAS-12. Pach krvi do nej silno prenikal. Nemohla sa ovládnuť. Kľakla si a začala lízať krv z podlahy. To ju strašne vzrušovalo.

Zrazu začula kroky. Boli to mužské kroky. Otočila sa. Vo dverách uvidela stáť muža. Chýbalo mu jedno oko, ktoré mal čerstvo vytrhnuté. Nemal ruky. Rany hnisali. Dostala chuť. Ovládla sa. Namierila brokovnicu na muža a strelila. Keďže bola od neho vzdialená pol metra, z muža ostali len sračky. Bola celá ošpliechaná krvou, ktorá jej stekala po jej nevinnej tvári. To ju robilo viac sexi. Rozhodla sa odísť.

Ocitla sa na chodbe. Dlhej chodbe. Na konci boli dvere. Zrazu začula plač. Detský plač. Ozýval sa zpoza dverí. Otvorila. Vstúpila do malej záhrady. Uprostred záhrady sedelo malé dievčatko. Vedľa nej ležal chlapček. Bol v pokročilom štádiu rozkladu. Strašne smrdel. Dievčatko plakalo. Kate neváhala ani chvíľku. Namierila brokovnicu na dievčatko. Vtom dievčatko zdvihlo hlavu a pozrelo sa Kate do očí. Niečo sa stalo

Dievčatko sa spýtalo: "Čo tu robíš?" "Neviem", povedala Kate. "A ty?" spýtala sa. "Ani ja", povedalo dievčatko. "Tak je na čase, aby sme odtialto vypadli, nemyslíš?" spýtala sa Kate. "Že váhaš", odvetilo dievčatko.

Vybrali sa na koniec záhrady. Ocitli sa pred veľkou železnou bránou. Začuli za sebou šuchot. Otočili sa. Uvideli mladý pár, muža a ženu. "To sú moji rodičia", povedalo dievčatko. "Už nie", povedala Kate a strelila najprv do ženy a potom do muža. Neovládla sa. Sklonila sa nad ženu a začala piť krv vytekajúcu z rozstreleného tela. Vtedy sa na ňu dievčatko vrhlo. Už to nebolo to dievčatko, ktoré ju dokázalo pohľadom presvedčiť, aby ho nechala žiť. Kate sa rýchlo otočila a stlačila spúšť. Malé telo odletelo meter ďaleko. Zrazu nastala tma.

Ocitla sa v miestnosti. Prvé čo upútalo jej pozornosť bola krv. Veľa krvi. Bola všade. Na strope, po stenách. V miestnosti bolo telo. Jej telo.

Good bye used world

2008-06-12T14:24:00.002+02:00

Opäť kráčam touto špinavou dierou, ktorú sa niektorý jedinci odvažujú nazvať mestom. Ale pre mňa to je a navždy ostane len špinavá a smradľavá diera na konci sveta. Tak, ako ďalších miliónov miest na tejto planéte. Kráčam a vrážam do "ľudí" ženúcich sa slepo za nákupom, rodinou, deťmi, ako hladný vlci za svojou korisťou. Avšak dnes je moja konečná niečo iné. Dnes nepôjdem domov. Dnes pôjdem urobiť niečo, čo som chcel urobiť už dlho, ale nemal som na to dosť síl. A tak si kráčam plný elánu za svojím novým cieľom...

Prší. Nikdy som sa netešil z toho hnusného dažďa tak ako dnes. Uvedomujem si, že je to môj posledný dážď a preto si ho vychutnávam. Prichádzam na most. Hodím pohľad dolu a tam rieka plná mŕtvol v kovových rakvách na kolesách, ženúcich sa za nákupom, rodinou, deťmi... Opakujem sa. Viem. Ale je mi to jedno. Dnes je mi už všetko jedno...

Nikdy som nemal "skutočných priateľov", priateľku, proste nikoho s kým by som sa mohol porozprávať o svojích problémoch, kto by mi pomohol pretĺcť sa týmto krutým svetom. A NIKDY SOM ICH ANI NEPOTREBOVAL! NECHCEL SOM NIČ, LEN ŽIŤ SI SVOJ SKURVENÝ ŽIVOT! Ráno ísť do práce, večer prísť z práce. Sadnúť za komp a nechať sa vtiahnuť do reality, ktorá je úplne iná ako tá, v ktorej žijeme... A to sa mi aj nejakú chvíľu darilo...

Ale dnes som o svoj skurvený život prišiel. Keby som mal nejakého "skutočného priateĺa", určite by mi povedal: "Počuj, veď tým že ťa vyhodili z práce a prišiel si o byt tvoj život nekončí. Možno to je znamenie, ze máš začať odznova." Žiadne znamenie. Len dokurvenie toho, co bolo dokurvené už dávno. A tak som skončil... Som sám, bez všetkého... ALE TO MI MOJU DOBRÚ NÁLADU NEPOKAZÍ! A tak si kráčam "mestom" k hotelu, v ktorom som si objednal izbu na jednú noc z posledných peňazí čo mi ostali.

Som tu. Ešte chvíľku vychutnám svoje posledné kvapky dažďa, potom vstupujem do haly hotela a smerujem k výťahu. Nechám sa doviesť až na 23 poschodie. Odomknúť izbu mi robila problémy roztrasená ruka. Asi nervy. Konečne som v izbe. Už len tak málo a je to. Stačí otvoriť balkón, vyliezť na zábradlie a....

Vzduch okolo mňa sviští, oči mi z toho náporu vetra a dažďu slzia. No napriek tomu sa na mojej tvári objavilo niečo, čo tam už dlho nebolo. Myslím, že tomu hovoríte úsmev... Konečne je tu tá chvíľa, na ktorú som tak dlho čakal. BUM! Z môjho tela ostal len kus nehybného mäsa ležiaceho v kaluži krvi... A ja som konečne šťastný...

Untitled

2008-06-12T14:23:00.000+02:00

Nenávisť u mňa prepukla niekedy v druhom ročníku na strednej škole. Začalo to jedným blbým týpkom, ktorý mi z celej triedy liezol na nervy najviac. Snažil som sa nič si z toho nerobiť, ale až také jednoduché to nebolo. Každý jeho pohyb, jeho hlas ktorý vydal z jeho smradľavej huby ma ničil. Raz som to už nevydržal, a poriadnu mu vrazil. Skončil so zlomeným nosom, ale už bol konečne ticho. Mal som z toho v škole menšie problémy, ale bolo mi to jedno. Hlavne že ten retard je teraz už ticho.

Lenže potom to už bolo horšie. Nenávidel som nie len ľudí, ktorí so mnou chodili do triedy. Nenávidel som aj ľudí, ktorích som stretal na chodbe v škole, dokonca ľudí, ktorích som stretol na ulici! Išlo to so mnou jednoducho dolu vodou. Vedel som len jediné. Musím s tým niečo urobiť. Neustále depresie a záchvaty zúrivosti mi už liezli poriadne na nervy. Tušil som, že to dopadne horšie ako len zlomený nos.

Jedného krásneho dňa som sa rozhodol, že si zaobstarám strelnú zbraň. Strielať som vedel. Bol som totiž pár krát so susedom na strelnici. Zbraň nebol problém zohnať. Stále som ju nosieval so sebou. Dokonca aj do školy.

Myslím, že to bolo v pondelok, keď to na mňa prišlo. Kráčal som si po chodbe a bol som nervózny z tých vysmiatých ksichtov, ktoré sa na mňa škerili z každého rohu. A vtedy sa to stalo. Nejaký neviditelný vypínač sa v mojej hlave prepol a jeblo mi. Vždy som vravel že mi jebne a niekoho zabijem, ale nikto mi neveril a smiali sa mi. Vytiahol som pištoľ z batohu, a prvú guľku som uštedril tej priblbej čubke z prvého ročníka. A potom to už išlo samo. Keď som skončil, okolo seba som videl len hrôzu a utrpenie. A to sa mi páčilo. Vedel som, že čoskoro niekto zavolá políciu, keď to už neurobil, ale ja som ešte nebol hotový.

Rýchlo som zbehol do kotolne za školníkom a pýtal si motorovú pílu. Nehcel mi ja dať, tak som mu namieril zbraň na medzi oči a hneď pochopil, aj keď som sa musel smiať, lebo všetky guľky už boli porozdávané. Naštartoval som pílu a vybehol na chodbu, na ktorej som sa už pred tým vyhral do sýtosti. Začal som rezať. Bol som celý od krvi, a všade okolo mňa sa povaľovali končatiny nebohých. To ma nenormálne vzrušilo.

Keď prišla polícia, neprestával som a po prvej výzve, nech pílu odhodím, začali strieľať. Cítil som ako do môjho hnusného tela vnikajú guľky, cítil som bolesť šíriacu sa celým mojím telom ako nejaký vírus.

Potom som už len klesol k zemi a keď som prežíval svoje posledné sekundy, zmohol som sa iba na jedno slovo: konečne.

Svet bez hraníc

2008-06-12T13:53:00.001+02:00

Splesniveté kusy tiel pohodené len tak na uliciach. "Ľudia" sa o nich potkýnajú a vôbec im nevadí ten smrad. Hektolitre krvi tečúcej dolu ulicami dávno zabudnutých miest. Jedného rána sa v nejakom z nich zobudíš a vedľa seba nájdeš mŕtvolu nahej slečny, do ktorej sa s chuťou zahryzneš, akoby to bol krvavý stejk. Výdeš na ulicu a do nosa ti udrie pach zhnitého mäsa. Vítaj v krajine nikoho. V krajine kde dávame prednosť mŕtvym pred živými. My sme tí, ktorých sa "normálni" boja. Sme požierači mŕtvol. Sme výnimoční a predsa nenávidení. Pridaj sa k nám a nikdy nebudeš trpieť hladom...

Na ulici vydíš dve nahé dievčatká ako si s chuťou si odthávajú kusy nejakého muža, ktorý bezvládne leží vo vlastnej krvi a čumí do prázdna. Prázdno je to, čo nás naplňuje. Vôbec nám nevadí, že ostaný na nás čumia ako na bláznov. My si žijeme vo vlastnom svete, svete plnom smrti a krvi. Svete, ktorý nám dáva uspokojenie, vo svete, ktorý nás naučil nebáť sa...

Kráčaš po ulici a vôbec ťa nevytočia arogantní ľudia, ktorí na teba hádžu svoje hnusné pohľady a vrážajú do teba. Ty len ideš za svojím cieľom. Tvoj cieľ je to najhlavnejšie, čo ťa teraz zaujíma. Tvojím cieľom je zomrieť. To je jediné po čom teraz túžiš. Choď, a počúvni svoj vnútorný hlas. Choď a zabi sa!

Choď a spáchaj samovraždu. Ale nie obyčajnú. Musí byť taká, aby ťa vnútorne naplnila, aby si sa potom konečne cítil lepšie. Ale musíš to zrobiť na verejnosti. Musí to byť tak, aby sa malé deti, ktoré ťa videli umierať, každú noc budili s hrôzou v očiach! Aby sa im každý deň premietal obraz teba, ako nahý s pištoľou pri hlave stláčaš spúšť.

O pár minút tvoje telo leží bezvládne na zemi s veľkou dierou v hlave, ale to ťa teraz vôbec nezaujíma, lebo konečne si slobodný. Neboj sa. Teraz sa uz nemusíš báť ničoho...

Nadišlo to ráno. Ráno, keď sa prebúdzaš a vedľa teba leží mŕtvola nahej slečny. Konečne si tu. Vítaj medzi nami a váž si toho, ze môžeš spolu s nami zdieľať tento nádherne hnusný svet, ktorý nemá žiadne hranice a v ktorom je možné všetko...